Úplnou (ale veľmi peknou) náhodou, sme sa dozvedeli o skupinke dobrovoľníkov v Košiciach, ktorí na vlastnú päsť pomáhajú zvieratám v núdzi. Je veľmi motivujúce a potešujúce dozvedieť sa, že je viac ľudí, ktorí robia niečo také, vo vlastnom čase a na vlastné náklady. Rozhodli sme sa ich príbeh zdieľať, tak sme s nimi, konkrétne s Luciou, spravili rozhovor. Nech sa páči, o Azyle Drobec, jej vlastnými slovami:

 

Povedz nám trochu o vás

azyl drobecAzyl Drobec založila Magdaléna – ona je hlavou a mozgom celého azylu. Ako každý z nás, je to človek s vlastnými problémami doma a v práci. No je to človek s veľkým Č. Všetok svoj voľný čas venuje azylu, ktorý sa nachádza v Košiciach. Ja som sa s Magdou spoznala pred takmer rokom a pol. Zoznámili sme sa vlastne vďaka tomu, že môj známy si od nej adoptoval dvoch potkaních bratov a tak začala naša spolupráca. Ja som študentkou na TUKE. Pochádzam zo Spišskej Novej Vsi. Okrem nás dvoch je tu ešte malá skupina ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať. Každý má niečo svoje čím dokáže prispieť. Niekto pomôže prevozom zvieratka, iný krmivom a podobne. Sme vďačné za každú aj malinkú pomoc a všetkým, ktorí podajú pomocnú ruku ďakujeme . No pri počte zvierat, ktoré stále pribúdajú je pomocných rúk stále málo.

Objavil/a si už orechové másla?
Sú skvelou a zdravou pochúťkou, dobrým zdrojom proteínov a zdravých tukov. Skvelé len tak, na lyžičku, alebo do smoothie či aj varenia. Najlepšie nakúpiť vo veľkom, výjde ťa to lacnejšie.

Spája nás predovšetkým láska k zvieratám. A do istej miery aj podobný spôsob života, hudba.

 

Ako fungujete a čo vlastne robíte?

Azyl Drobec je súkromný azyl. Nie sme žiadne občianske združenie, ani útulok ani nič podobné. Fungujeme na vlastnú päsť. Má to samozrejme aj svoje nevýhody. Ale ako občianske združenie by sa nás týkalo pár pravidiel a zásad, ktoré by našu činnosť do určitej miery obmedzili. Zmenšila by sa nám napríklad kapacita. Čo je niekedy veľmi komplikované, pretože ak máme na výber vziať zvieratko z ulice, ktoré hladuje, v danej chvíli veľmi nemyslíme na to či bude mať vlastný pelech a hračku. Vtedy riešime to, aby sa zvieratko malo čoho napapať a kde vyspať. Miesto riešime potom na druhý deň. Naším cieľom je pomáhať. Nič viac nič menej – keďže sme malá skupina, nemôžeme si dovoliť fungovať tak veľkokapacitne ako útulky alebo občianske združenia. Napriek tomu sa snažíme pomôcť zvieratám z okolia, ktoré sú v núdzi.

 

Ako ste začali, čo vás motivovalo, a kam sa chcete dostať?

Začalo sa to celé záchranou jednej myšičky pred troma rokmi. Myška Apolenka, dožila sa krásneho veku. Adoptoval si ju Magdin priateľ – ona je vlastne taká symbolika azylu. Ten prvý drobček na čele veľkej “svorky” zvierat, ktoré nám prešli rukami.

Čo sa motivácie týka, tak v prvom rade to človek musí mať v sebe, pretože to stojí veľa času, síl a nervov. Nie raz si aj poplačeme. Niekedy od žiaľu, inokedy od smiechu – to je ten lepší prípad. No myslím, že môžem hovoriť za obe, že v prvom rade nás motivuje láska k zvieratám . Je to ťažká práca. Hlavne ak sa k nám dostanú zvieratá, ktoré boli týrané a prídu v hroznom stave. Vtedy prichádza rozhorčenie a hnev, ale ten musí isť vtedy bokom. Je nutné zabezpečiť veterinárnu starostlivosť a všetko s tým spojené. No potom, keď sa podarí zvieratko dať dokopy a vidíme ako je na tom každým dňom lepšie a lepšie, a ako sa každou chvíľou začína viac tešiť zo života – to je to čo nás motivuje. Tá láska, s ktorou sa na nás dokážu tie zvieratká pozerať, to je to čo nám vynahradí všetko.

azyl drobec (2)
Magda – hlava azylu v strede v čiernom, s dobrovoľníčkami

Myslím, že nejaké prvé nakopnutie prišlo u nás oboch ešte v detstve. Máme pár smutných zážitkov z detstva, kedy sme na vlastné oči videli ako sa ubližuje nevinným nemým tváram a ako malé deti sme nedokázali zasiahnuť. Ak hovorím iba za seba, tak pre mňa je hlavnou motiváciou priniesť do tohto skazeného a hnusného sveta aspoň trocha radosti. Dáva mi to dosť práce si napriek tomu udržať istý odstup ak k nám príde nejaký drobec, väčšinou je vyplašený a bojí sa, lebo nevie čo ho u nás čaká. Pozerá na nás s takými očičkami len ma nezjedzte. Predsa si zažijú svoje kým sa dostanú k nám. Niektorí si zažijú “len” hlad a samotu, iní aj fyzickú bolesť. Kým sú drobce u nás, snažíme sa s nimi tráviť čas. Základom dobrej adopcie je to, aby zvieratko nemalo strach, niekedy je to ťažké inokedy ľahšie. Niektoré si zvyknú hneď nechajú sa pohladkať a tešia sa ak nás vidia. Iné na nás aj dlhú dobu pozerajú zo strachom. S tými sa snažíme pracovať viac, a snažíme sa presvedčiť tie ich malé zmätené hlavičky, že všetko je v poriadku a že sú ľudia, ktorí im dajú pohladenie, maškrtku a hlavne ten pravý pocit domova.

A kam sa chceme dostať? No ideálne by bolo keby bolo čo najmenej zvierat ktoré potrebujú našu pomoc – to je snom každého záchranára. Ale keďže žijeme vo svete kde násilie, bezohľadnosť a bezcitnosť je na dennom poriadku, asi sa toho najskôr nedožijeme. Čiže cieľ, ktorý by sme si radi vytýčili je prakticky nereálny tak jedine čo by sme si mohli želať je, aby každý drobec ktorého prichýlime našiel ten najkrajší a najlepší domov, kde by sa stal členom rodiny so všetkým čo k tomu patrí. Kde by našiel plnú misku, pohodlný pelech, láskavé slovo a pohladenie. Jednoznačne zastávame názor, že každý tvor na tomto svete si zaslúži pocit domova.

 

Koľko zvierat máte priemerne a ako sa k vám dostanú? Čo sa s nimi stane neskôr?

Lucia s fenkou Twinky, ktorá bola zachránená a adoptovala si ju Magda
Lucia s fenkou Twinky, ktorá bola zachránená a adoptovala si ju Magda

Priemerne k nám za rok príde okolo 150-180 drobných zvierat, okolo 50 mačiek a cca 20 psíkov. Situácie sú rôzne, od túlavých či vyhodených, až po týrané zvieratá, prebytky od množiteľov, zvieratá, ktoré kúpili pre deti a omrzeli ich, no a rodičia sa drobcov snažia zbaviť. Dôvody udávajú rôzne, od „akože“ alergií, cez zápach až po hlasné zvukové prejavy a padajúcu srsť. Niekedy je liečba príliš nákladná a „neoplatí“ sa im to, radšej si kúpia nové zdravé zviera. Proste argumenty, nad ktorými stojí rozum. Počas príjmu sa zvieratko zbežne prezrie, ak nejaví žiadne klinické príznaky choroby, ide do karantény na cca 2 týždne. Podľa potreby sa odblší, odčerví, podajú sa vitamíny, Imunoglukán. Zvieratko sa postupne socializuje, aj keď u týraných to ide veľmi ťažko a nie vždy je socializácia úspešná. U mačiek sa vykonávajú testy na smrteľné mačacie vírusy FIP, Felv a FIV. Viditeľne choré zvieratá absolvujú veterinárne ošetrenie v ambulancii. Po skončení karantény idú zvieratká do spoločného priestoru, kde sa zadelia do klietok a ubikácií podľa pohlavia a znášanlivosti, ak sú samotári, dostanú vlastný priestor. Snažíme sa spoznať ich povahu, robia sa poznámky do prírastkovej knihy, aby sme potencionálnymi záujemcom vedeli povedať o zvieratku čo najviac. Záujemcov si preverujeme, zvieratá idú na adopčnú darovaciu zmluvu s tým, že nový majiteľ sa zaväzuje dať zvieraťu kvalitný život v primeraných podmienkach s výbehom, aspoň raz za polrok dá vedieť, ako sa zverenec má, pošle sa foto. V prípade akýchkoľvek problémov vieme vziať zviera naspäť, nesmie ho posunúť tretej osobe bez nášho vedomia. Nesocializované, staré a ťažko umiestniteľné zvieratká u nás ostávajú na dožitie.

 

Aké sú vaše najväčšie zábrany / problémy?

Tak určite sú veľkým problémom hlavne financie. Tie chýbajú najmä ak máme plný stav a v poslednej dobe aj nadstav. Občas príde obdobie kedy melieme fakt z posledného. Ide hlavne o krmivo. Často krát je liečba zvierat ktoré sa k nám dostanú tak nákladná, že potom neostáva na iné záležitosti. Vtedy nám často krát pomôžu ďalší dobrovoľníci ktorý prispejú svojou malou troškou a donesú par balíčkov krmiva, podstielky alebo po prípade nám pomôžu tým že uhradia nejaké náklady priamo u veterinára. Takisto do budúcna chceme riešiť aj iný, vhodnejší priestor, nakoľko sme momentálne len v podnájme u rodinných známych. Zvieratká sú v klietkach s pravidelným výbehom, no do budúcna plánujeme zostrojiť priamo ubikácie s výbehmi, aby boli zvieratká, najmä tie na dožitie, v čo najprirodzenejších podmienkach, či už sa to týka hlodavcov, králikov, korytnačiek, vtáctva a pod.

 

Ako vám ľudia môžu pomôcť?

Na úvod by som začala tým, že nechceme ako súkromný azyl prijímať finančnú pomoc. Viaceré azyly (často neprávom) sú očierňované, že zarábajú na zvieratách, aj keď človek, ktorý aspoň trochu pozná situáciu vie, že na tom sa nedá zarobiť. Ak sa spočítajú výdavky na vet.ošetrenie, krmivo, ubikáciu a dezinfekciu, vyjdú zaujímavé čiastky. Mnoho ľudí si nedokáže predstaviť aká

Rozbaľovanie darčekov na vianoce :)
Rozbaľovanie darčekov na vianoce 🙂

je to náročná činnosť, hlavne na financie. Každopádne, aby sme sa vyhli očierňovaniu, azyl sa financuje z našich výplat, dokonca bola nutná aj pôžička, ale je to pre dobrú vec. Doslova si občas treba zobrať od úst. No oceníme materiálnu pomoc. Ak by chcel niekto pomôcť tak napríklad kúpou krmiva, podstielky pre mačky (úplne stačí najlacnejšia TESCO podstielka) . Často krát nám pomôžu aj staré deky alebo staré bavlnené oblečenie, posteľné obliečky, plachty ktoré využijeme na 100 %. Tiež nám často krát dochádza napríklad také SAVO keďže veľa dezinfikujeme. V blízkej budúcnosti by sme chceli zakúpiť odchytovú klietku pre plaché mačky z oblastí, kde im hrozí nebezpečenstvo. Takisto zháňame germicídnu lampu (známa aj ako „horské slnko“), keďže nedávno naša doslúžila…veľmi pomáha pri dezinfekcii karantény vyžiarením.

 

Ako a kde Azyl Drobec nájdeme?

Centrálny azyl sa nachádza v súkromnom rodinnom dome v Košiciach pri Krásnej, a síce malá, ale o to vzácnejšia sieť dobrovoľníkov je po celom Slovensku.

Na nete nás nájdete: http://www.drobec.wz.sk/

https://www.facebook.com/groups/426619600810564/ ( FB skupina je uzavretá, aby tam zbytočne nespamovali – je potrebné poslať žiadosť a správu, prečo chcete do skupiny vstúpiť)

 

Nejaké finálne slová?

Mnohí ľudia si možno povedia, načo zachraňovať nejaké hlodavce, svet ma oveľa väčšie problémy. My si ale myslíme, že život ako taký sa skladá z maličkostí, každý aj ten najmenší tvor má právo tu byť. Práve výchovou malých detí k úcte k živému chceme docieliť, aby z nich vyrástli nesebeckí a citliví ľudia, keďže hlodavce a iné drobné zvery sú deťmi najčastejšie chované zvieratá. V rámci možnosti robíme osvetu, ako sa správne starať a že všetko so všetkým súvisí. Veľmi pekne ďakujeme všetkým, ktorí nás v tomto podporujú, bez nich by sa darilo zachrániť oveľa menej zvierat a spoznať oveľa menej dobrých ľudí.

 

Lukáš: Lucia, ďakujem za tvoj čas, za rozhovor a za všetko, čo robíte pre zvieratá!